|
|
Svůj blog si založila v únoru loňského roku a do dnešního dne na něm zveřejnila 129 článků napsaných stylem, který vám nedá spát. Její články šokují svou otevřeností, stejně jako její životní osudy a názory. Pokud patříte k šťastlivcům, kterým někdy napsala komentář pod nějaký článek, pak vám nemohl uniknout její odzbrojující sarkasmus.
Čtěte možná nejlepší rozhovor, jaký na Srdci Blogu kdy vyšel. Seznamte se s Alisou.
|
Aliso, vím o tobě, že ti letos bylo 20 let a jsi z Bratislavy. Jak by ses popsala v pár větách, aby ses nějak krátce představila a čtenáři si tě mohli někam zařadit?
Mohla by som napísať knihu „Môj život po boku workoholikov“ či „Ako sa spokojne poddávať závislostiam“, ale už pár rokov plánujem jednu s názvom „Ako môj otec nepodniká“ .
Momentálne študujem psychológiu . Tento rok som sa vydala a veľmi rozumne už v auguste odchádzam na rok kvôli práci a škole do Ameriky . Rada cestujem, ale som fakt rozmaznaná a pohodlná, takže to musí byť „na úrovni“ . Vďaka bohu som si našla fakt dobré zamestnanie a chlapa, ktorý ma dostatok finančných prostriedkov a času .
Som gigantický nasávač informácií s neobmedzenou pamäťou a kalkulačkou v hlave . Milujem knihy, oblečenie a umenie, takže u nás nájdete knižnicu väčšiu ako obývačku, šatník väčší ako knižnicu a minimum voľného miesta na stenách . A tiež, pomaly sa konečne prebúdzam zo sna, že porucha príjmu potravy nie je problémom a fakt sa začínam desiť svojej váhy, čo je v mojom prípade vážne obrovitánský skok dopredu .
Asi toľko .
Tvůj blog hp-poviedky-alisa.blog.cz je vrcholně minimalistický, v podstatě je to „jen“ černý text na bílém pozadí. Upřednostňuješ obsah před formou, tzn. je ti design blogu zcela lhostejný?
V podstate mi je skutočne pomerne ukradnuté, ako blog vyzerá, v prvom rade mi ide o to, aby sa v ňom dalo jednoducho orientovať a písmo bolo čitateľné . Mám rada prehľadnosť . Kto môj blog navštevuje, si určite všimol, že som pred pár dňami v jednom zo svojich infantilných záchvatov dizajn zmenila, no po všeobecnej rozhorčenosti som sa poddala nátlaku a vrátila ho na pôvodnú kombináciu bielo-čiernej, len s fialovými „doplnkami“. Dizajn mením v priemere raz za 134 dní, takže si možno niekto spomenie na časy, keď si o mne v prvotnej verzii myslel, že som „rúžovka“ . Ružovým dizajnom (fakt ružovým, spravila mi ho Jannie – amateur-graphics.blog.cz, ak ju poprosíte, určite vám ho ukáže) som demonštrovala samú seba, keďže mám rada skôr „ponuré“ farby (šedú, bielu, krémovú, čiernu…), ale akosi som dosť spokojná s tým minimalizmom .
Nemôžem vlastne teda povedať, že mi je dizajn úplne ľahostajný, predsa len, vytvorila som si ho k svojej spokojnosti, že sa ľuďom zdá nedokončený, je len ich pohľad na vec . A svojím spôsobom to upúta rovnako šikovne ako prepracovaný layout .
Musím říct, že se mi tento přístup líbí, blogy byly na samém začátku v první řadě jednoduché deníčky lidí z davu, kteří měli světu co říct. Dnes je to naopak v první řadě vizuální dojem z blogu, který je kladen na první místo, a dlouhé články prý stejně nikdo nečte. A ty sama sebe označuješ jako „deníčkáře“. Souhlasila bys s tím, že blog je v první řadě deníček, ale většina lidí používá blog k něčemu úplně jinému, čímž se vlastně vzdalují od původní myšlenky blogu?
V prvom rade mi samozrejme veľmi lichotí, že na môj blog ľudia chodia, ale také to „dlhé články nikto nečíta“ by sa ma netýkalo, aj keby mi ich naozaj nikto nečítal . Obávam sa, že niektorých čitateľov sa už nezbavím a na dlhé články si hold v mojom prípade budú musieť zvyknúť . 😉
Čo sa nejakého zaradenia celého blogového systému týka, tak ja osobne momentálne nemám potrebu prezentovať sa na webe iným spôsobom ako denníčkom a bohužiaľ sa na blog.cz vytvorila obrovská skupina ľudí, ktorí si navzájom hladkajú ego a myslia si, akí sú umelci, čo z pohľadu rozvíjania vlastnej tvorby nie je dobré . Pritom by som skutočným talentom označila len mizivé percento ľudí, ktorí si blog vedú kvôli prezentovaniu vlastnej práce . Pre prípad nedorozumenia, je to môj vlastný názor, ale nemám problém proste vyhlásiť, že hlavne fotografia sa stala fenoménom ľudí bez talentu .
Na tvém blogu zaujme kromě minimalistického vzhledu i to, že má všechny popisky v angličtině a komentáře pod všemi články jsou moderované. Proč ta angličtina a proč ty moderované komentáře? Není s tím moc práce, pořád schvalovat nové a nové komentáře? Bojíš se nějakého nevítaného komentáře?
Angličtina je mi bližšia ako čeština aj slovenčina . Rozmýšľala som aj o tom, že blog presuniem na blog.com alebo niečo podobné a budem písať len po anglicky, ale slovenčina ako jazyk sa mi páči a rozhodla som sa, že je potrebné držať si ju na nejakej úrovni . A blog.cz mi vyhovuje svojou jednoduchosťou… zatiaľ . Že nemám popisky v češtine je jednoduché, pre mňa je to aj tak iný jazyk ako slovenčina, takže by som musela prejsť na nejaký slovenský server, aby mi to „sedelo“ a to neplánujem .
Moderované komentáre som nastavila aj kvôli reklamám a kecom ako „pekný článok“, no hlavne kvôli tomu hlúpemu zvyku blogerov odpovedať na moje komentáre k ich článkom pod moje vlastné . Vytáča ma to a fakt sa niekedy nezdržím poznámky . A taktiež priznávam, že niektoré komentáre (tak tri percentá) ani nezverejňujem . Výhoda moderovanej diskusie je v tom, že mi môžete napísať niečo fakt súkromné rovno pod článok a pridať „nezverejňuj to“ .
Čo sa týka schvaľovania, som lenivá, robím to raz za uhorský rok . Komentáre mi chodia na mail a maily mi hlási mobil, takže si ich prečítam vlastne okamžite a potom sa mi už dvojnásobne nechce .
Tvůj blog je pro mě tak trochu záhada a náhodnému čtenáři to taky zrovna dvakrát neusnadňuješ. V záhlaví čtu „Takže. Definitívne som sa poddala tlaku spoločnosti„, titulek blogu je „For God, I loved You.„, a to celé najdu na adrese hp-poviedky-alisa.blog.cz, na které bych spíše čekal blog s fan-fiction tvorbou na téma Harry Potter (=hp-poviedky), než otevřený deníček, ve kterém píšeš věci jako „Prisahám, že sex ma raz zabije . Umriem pri orgazme„. Na mě to působí dojmem, jako bys posílala do světa vzkazy určené jen vyvoleným, anebo – to je druhá možnost – vzkazy, kterým rozumíš jen ty. Jak je to? A co ta zvláštní adresa blogu?
Titulok blogu bol dlho „…and then I realized I was a hot bitch“ . V oboch prípadoch sa jedná proste o hlášky, ktoré sa mi podarilo zo seba dostať . „For God, I Loved You“ je obyčajné povýšenie zámena „you“ na osobu, teda to bolo a stále je adresované nikomu a pritom niekomu . Záhlavie taktiež vždy predstavuje len myšlienku, brala by som to ako info o aktuálnom stave mojej mysle . Inak si myslím, že trochu dosť nepochopiteľný je blog aj pre ľudí, ktorí sledujú jeho vývoj od začiatku, alebo sa prehrabú celým archívom . Mám svoj vlastný druh hyperaktivity, spím tak štyri hodiny denne a na zadku obsedím tak štyri minúty, takže písať tam všetko, čo som za deň spravila, by ma fakt nebavilo . Nehovoriac o tom, že myslím trikrát rýchlejšie ako „normálni“ ľudia . Na blog sa proste vypisujem, v podstate ma nezaujíma, či tomu niekto rozumie alebo nie, ani to, čo si o mne myslia čiatelia . Nie je to arogancia, ale ak má proste niekto problém s tým, že som v AK, či s mojím vyjadrovaním, môže si kvôli tomu doma poplakať, alebo si vytvoriť Voodoo bábiku s mojou podobou a zapichovať do nej špendlíky, len ma s tým teda určite nemusí otravovať .
Začtu-li do tvého blogu, začnu ihned pochybovat, zda je to co píšeš pravda. Když jsem se o tobě bavil s kamarádkou, která se v místních blogových vodách důkladně vyzná, vyjádřila se na tvoji adresu takto: „Hmm, pokud Alisa nekecá, jakože u ní si myslim, že ne, tak je boží. Taková … reálná Citová prostitutka.“ Otázka se nabízí sama – pokud je tvůj blog stylizace a čistá fabulace, bylo by naivní čekat, že to teď na sebe práskneš, čili spíše by mě zajímalo, jak se stavíš ke svému srovnání s miláčkem blogové komunity, která vystupuje pod přezdívkou Citová prostitutka na blogu citovaprostitutka.blog.cz, a co si o ní myslíš?
Neexistuje spôsob, akým by som vás presvedčila o svojej pravde (na oficiálny Facebook si nikoho kvôli bezpečnosti nepustím) . Buď mi to veríte alebo nie, blogom sa nesnažím nikoho o ničom presviedčať . Zdá sa ale, že ľudí baví čítať to aj napriek vedomiu, že by to mohla byť teoreticky fikcia . Len nechápem, prečo by si niekto niečo také vymýšľal . Potom by som to už skôr vydala ako knihu a zarobila na tom . 😀
Citovú prostitutku poznám, nakukla som do archívu, jej štýl písania sa mi nepáči a viac k tomu asi neviem povedať . Chápem, prečo je fenomém, ale úprimne, o sexe ma čítať nebaví a keď z toho vytiahneme ten sex, zostane nám takmer prázdno . Jediné myšlienky, ktoré na jej blogu vidím, sú cudzie citáty . Je to môj názor, rovnako nečítam Millera, Bukowského, nepáčil sa mi ani Dekameron .
Taktiež sa obávam, že zámer môjho blogu nie je prezentovanie vlastného sexuálneho života . Málo článkov má hlavnú myšlienku vyložene sex, to už by som skôr povedala, že pôsobím ako bulimická feťáčka topiaca sa v depresiách . Svojím spôsobom je teda toto pre mňa šokom . Ale inak som potešená tým, že som „boží“ . 😀
Nedávno sis založila druhý blog tisicvecicomamrada.blog.cz, v němž jsi sympaticky nasedla na vlnu proti proudu módního hejtování. I na tomto blogu je minimalistický design, moderované komentáře a anglické popisky – tvůj styl se nezapře 🙂 Za 7 týdnů existence tohoto blogu jsi zatím zveřejnila 13 článků o věcech, které máš ráda, tzn. téměř dva články týdně. Tímto tempem bys poslední článek s pořadovým číslem 1000 zveřejnila za více než 9 let – jak moc vidíš reálné, že se k té tisícovce skutečně někdy dostaneš?
Asi tak reálne ako to, že raz budem skutočne hrdou majiteľkou jednorožca a otvorím si vegetariánske bistro u Lisinky na tom pozemku na Mesiaci, čo mi dal kamarát k osemnástke . Každopádne ma to momentálne baví a v zozname som už na čísle 542, čo odsúva nabok dojem, že som pesimista . Zistila som, že o veciach, ktoré mám rada sa píše lepšie ako o veciach, ktoré rada nemám . A keď bude veľmi zle, proste len dokončím ten zoznam pre samú seba . Tisíc vecí nie je až tak veľa, ako sa na prvý pohľad zdá .
V článku oznamujícím přijetí tvého blogu do Aurtorského klubu jsi napsala: „Ak by som vás mala na blog nalákať, tak som možno rovnaký blázon ako si o sebe myslí väčšina bloggerov, pretože som v devätnástke prikývla priateľovi na svadbu a rozhodla sa odísť na rok späť do Ameriky. A som snob posadnutý nakupovaním, ktorému dali lekári maximálne päť rokov života.“ Přijde mi, že nikdo nezareagoval na tu zmínku o pár letech života – už jsem viděl hodně blogů, ale nevybavuji si nikoho, kdo by o sobě tvrdil toto. Pokud to není téma, o kterém nechceš mluvit, mohla bys to prosím více rozebrat, aby bylo jasnější, co jsi tím myslela?
Zjednodušene . Mám dedičnú poruchu zrážanlivosti krvi a moje telo nie je schopné regulovať a produkovať takmer žiadne látky potrebné na prežitie . Moja sestra zomrela na cystickú fibrózu, niežeby som ju mala, ale geneticky nie sme v poriadku ja ani môj nevlastný brat . Aby som neklamala, nie je tajomstvom, že si na zdraví nedávam veľmi záležať, takže som si k takémuto stavu dopomohla sama vlastnou blbosťou . Ale popri tom, čo sa so mnou deje posledných pár mesiacov mám silné tušenie, že aj tých päť rokov je dobre prepísknutých .
Bohužiaľ pre mňa, stále to neberiem nijako tragicky a vzhľadom na to, že môj muž je na tom zdravotne ešte lepšie, fungujeme na čiernom humore . Prvých trinásť rokov svojho života som strávila sústavným riešením chorôb (šťastné detstvo sa s cystickou fibrózou pri našich rodičoch nezlučuje), takže mi dúfam všetci odpustia, ak sa nebudem nasilu nútiť do depresií . Samozrejme, potom to dopadá tak, že môj lekár ma ukazuje na prednáškach ako medicínsky zázrak, lebo pri mojej životnej filozofii, by som mala byť už dávo mŕtva . Ale stále som nevidela Antarktídu a nepovozila sa na veľrybe, takže sa ma tak skoro nezbavíte .
Baví mě tvůj sarkasmus. U článku oznamujícího nasazení ICQ On-Site na blogy jsi napsala „Znie to skoro akoby ste sa nám pokúšali predať discman„. U jiného článku oznamujícího nedávné přijetí jednoho nováčka do Autorského klubu jsi pro změnu napsala: „Aspoň majú nádej aj blogy o celebritách, že sa sem raz prepracujú.“ Jsi tak báječně jízlivá i v reálném životě?
Strašne . Mám poruchu emotívnej reaktivity, čo znie síce strašidelne, ale v praxi ide len o to, že moja empatia je hlboko pod bodom mrazu . A síce som pomerne (totálne) tichá osoba, z ktorej dostať vetu skladajúcu sa z viac ako troch slov je problém, ale už dlhé roky trávim po boku niekoho, kto sakrazmom dýcha a neverili by ste, ako sa to na človeka nalepí . Väčšinou nehovorím ľuďom svoje názory a neprejavujem emócie, ale uštipačnými poznámkami mnohých pravidelne nasieram . No, a u nás irónia prekvitá už aj na mojom štvorročnom bratovi . Chce to nadhľad, neurážať sa a, ako povedala jedna moja kamarátka, život po boku S. a I. je krásny .
Kdysi jsi jako svůj nejlepší článek, jaký jsi kdy napsala, označila ten s titulem Zlatokopka. Napsala jsi v něm: „Radšej budem navždy zlatokopkou ako feministkou„. Pořád si za tím stojíš? Měníš časem některé své názory, nebo je tvůj pohled na svět stále stejný?
Názory prehodnocujem zriedkakedy . Hoci, keby som mala teraz vybrať najlepší článok, asi zvolím niečo iné. Tento nie je aktuálny . Od jeho vzniku som sa už stihla vyspať s chlapom za prachy, čo je vlastne jeden z tých prehodnotených postojov a tak . Netvrdím, že som na to hrdá, ale hanbiť sa za to tiež nebudem . Ten článok nezmažem len preto, že je príliš fajn pocit vedieť, že je v zozname „najlepších“ .
K feminizmu . Myslím, že emancipáciou sme mnoho stratili a mnoho získali, no feministické keci ma fakt otravujú . V tom článku som svoj postoj vyjadrila jasne, s výnimkou pár žien, sme všetky svojím spôsobom zlatokopky . Ja si na seba zarábam sama, ale nikdy v živote nezarobím dostatok, ak sa pre prácu nepretrhnem a to som sa zaprisahala, že nespravím . Proste mi rodičia postavili štandart príliš vysoko a ono sa z toho znižuje ťažko . Skutočne by som nedokázala žiť s chudobným mužom .
Mojím šťastím je, že som si našla chlapa, ktorý má peniaze a zároveň ho ľúbím a nekonečne uctievam . A tak nejako mám pocit, že ja iného chlapa ani takto zbožňovať nemôžem . Typovo sa mi páčia takí, čo majú moc a moc väčšinou znamená peniaze . Môj feminizmus spočíva jedine v tom, že sa kategoricky odmietam nechať chlapom ponižovať a doma pribíjam obrazy a montujem poličky ja .
Na svém blogu jsi velmi otevřená, nebo to tak alespoň působí. V jednom článku jsi například o sobě napsala „Ja som sa emancipovane vyspala s kadekým„. Zmiňovali jsme už Citovou prostitutku, u které mám trochu podobný dojem jako z tebe – přijde mi, že se dívky jako vy (možná i spíše bezděčně než záměrně) stylizují do různých postav ze seriálu Sex ve městě, především pak do Samanthy (na které se obdivuje její emancipovaná promiskuita a požitkářství) a Carrie (impující pro změnu svým stylem života sloupkařky na volné noze a svým shopaholismem). Souhlasila bys s tím, že tady žije generace dívek, které jsou tímto seriálem poznamenané a nějakým způsobem se mu snaží svým životem připodobnit?
Vyrastala som bez televízora a až pred pár týždňami sme si s mužom jeden kúpili, takže som v tomto trochu… out . Rada si pozriem dobrý film, ale seriálmi, na plnú hubu, opovrhujem . Netuším, o čom Sex v meste je, na googlovanie som lenivá a podľa toho opisu by ma to asi ani nebavilo . Viem len, že pri pohľade na S. J. Parker vraciam, čiže by som sa na to pravdepodobne nedokázala ani poriadne sústrediť .
Za seba ale môžem úprimne povedať, že sa nesnažím byť ani kópiou, ani originálom . Proste žijem . Je možné, že sa to niečomu alebo niekomu podobá . Odkázala by som na svoj článok – http://hp-poviedky-alisa.blog.cz/1205/sweet-fake . Nie je to síce tak úplne k otázke, či sme poznačení nejakým seriálom, ale všeobecne to vystihuje môj názor na celú záležitosť .
V poslední otázce bych se tě rád zeptal, kdo by si podle tebe zasloužil vyhrát naši soutěž Blog Roku 2012, čili kdo má podle tebe nejlepší blog na Blog.cz? Pokud nebudeš chtít říct konkrétní blog, pak můžeš uvést blogera, se kterým by sis alespoň ráda přečetla v příštím měsíci na tomto blogu nový rozhovor 🙂
Popravde, pokladám tú súťaž za holý nezmysel . Mrzí na to, ale proste som proti takýmto veciam .
Pokiaľ ide o môj subjektívny názor, ktorý blog je najlepší, tak úprimne fakt neviem . Z „denníčkov“ by som odporučila arkadina.blog.cz a z pohľadu úbohého milovníka umenia najlepšie kreslí elinkina.blog.cz . Rozhovor by som si jednoznačne najradšej prečítala s Lovitkou z blogu lovitka.blog.cz, čo by ste mi ale teda splniť mohli . 😉
od sebe k sobě 