Rozhovor: Ivana Drábová

Nejen slovenští blogeři nechť zbystří pozornost: po dlouhé době si můžete opět přečíst rozhovor s někým ze Slovenska. Seznamte se s půvabnou blogerkou Ivanou – v budoucnu o ní možná ještě uslyšíte.

Ivana Drábová, autorka blogu littlepoet.blog.cz
Ivana Drábová
Zkus se na začátek trochu představit čtenářům Srdce Blogu, kteří tvůj blog dosud neznali. Prozradíš, kolik ti je let, kde bydlíš a co děláš za školu, případně kde pracuješ?
Volám sa Ivana Drábová, v septembri oslávim okrúhlych 20 a ako ste si už zrejme všimli, pochádzam zo Slovenska, z mesta Prievidza. Nedávno som úspešne s maturitou ukončila stredoškolské štúdium v odbore marketing a v jeho štúdiu by som rada pokračovala naďalej i na vysokej škole. Tak už len držať palce na prijímačkách 🙂
Jsme rádi, že si na Blog.cz zakládají blogy i uživatelé ze Slovenska, jako třeba i ty. Jak se to stane, že si 15 letá Slovenka založí blog na české službě Blog.cz? (Pozn.: blog littlepoet.blog.cz byl založen 16.3.2007)
Neuveriteľné, to už skutočne tak dávno? Ako sa to stane… Ako už z názvu „littlepoet“ vyplýva, nábojom bola potreba ešte vtedy „little“ poetky deliť sa o svoje myšlienky, slová, básne… Paradoxne po rokoch si našiel blog trocha iné smerovanie, keďže som vekom zistila, že verejne publikovať svoju tvorbu určenú na ďalšie spracovanie bez akejkoľvek autorskej ochrany nie je veľmi dobrý nápad.
A prečo blog.cz? Nuž z jednoduchého dôvodu – slovenský trh vtedy bezplatnú službu na jednoduchú tvorbu vlastných webstránok neposkytoval a služba blog.cz sa mi zdala ako veľmi dobrým riešením a priestorom pre sebarealizáciu 🙂
Jaký máš vztah k Čechům a Česku? Četla jsi třeba nějaké české spisovatele, koukáš na nějaký český televizní kanál, nebo sleduješ nějaký český blog?
K Čechom mám asi taký vzťah ako k Slovákom. Nikdy som nerozlišovala ľudí podľa toho akej národnosti sú, ale podľa ich povahy a podľa toho, ako si s nimi rozumiem. V Čechách som bola niekoľkokrát s rodinou na dovolenke a takému Lednicko – Valtickému areálu či Českému Krumlovu sa nedá odolať! Priamo od českých autorov som síce veľa kníh nečítala, ale už od mala som bola naučená čítať knihy hoci aj v českom preklade, ak som nemohla nikde zohnať slovenský.
Z českých kanálov mi doma často beží hudobné TV Óčko, keďže, úprimne, to na Slovensku s hudobnými kanálmi s celoplošným pokrytím žiadna sláva nie je, ak chce človek zhliadnuť aj slovenských a českých interpretov. Taktiež si rada pozriem české komédie, ktoré často vysiela ČT1.
Ivana Drábová
Tvůj blog existuje přes 4 roky, ale až donedávna jsem na něj nikdy nenarazil. Když jsem se s ním seznamoval, přišlo mi, že to není tak úplně typický blog. K čemu přesně svůj blog využíváš, a co ti blog dává?
Ako som už písala, za 4 roky svojej existencie prešiel môj blog veľkými zmenami. Či už sa to týkalo vzhľadu, štruktúry, ale najmä samotného obsahu. Z tzv. súkromných „vykecávok“ som prešla na písanie úvah, zamyslení a prevažne motivačných článkov. Všetky samozrejme stále vychádzajú z môjho vnútra, nepomenúvajú už však veci konkrétne, ale snažím sa v nich odovzdať niečo všeobecne čitateľom. Neraz sa mi dostalo spätnej reakcie v podobe komentára či dokonca osobnej správy, kde mi človek ďakoval za moje články, písal o tom, ako mu pomohli, zmenili pohľad na vec, dokonca samotný život. A to vám dodá neskutočnú silu a vieru, že to, čo robíte, má zmysel.
Svoj blog ďalej využívam na prezentáciu svojej tvorby a osoby. Píšem piesňové texty, píšem poéziu a v tejto „brandži“ vám za vás tú hlavnú reklamu nikto nespraví. Texty som síce stiahla, ale o mojich aktivitách a úspechoch sa čitatelia môžu naďalej zo stránky dozvedieť. Vďaka jeho prevádzkovaniu sa mi už ozvalo mnoho ľudí na spoluprácu, ktorých správa začínala slovami „Dočítala som sa na tvojom blogu…“, takže blog mi dáva naozaj veľa. Po duševnej i pracovnej stránke… 🙂
Z tvého blogu jsem vyrozuměl, že jsi literárně aktivní a máš za sebou první úspěchy. Na tvém blogu jsem narazil na článek „Ako to začalo (a ako to pokračuje:)„, kde toto své působení chronologicky popisuješ. Jakým směrem se v psaní orientuješ? Jaká témata tě oslovují a kolik času psaní věnuješ?
Okrem teda svojich úvah a článkov, ktoré publikujem na blogu, som svoj život zasvätila tvorbe poézie, presnejšie textov piesní. Čo sa týka tém – krásne ich zhŕňa jedno slovo – ŽIVOT. Sám život bol, je a vždy bude nevyčerpateľnou studnicou inšpirácie. Ten môj, tvoj, váš, ich… Lásky, sklamania, radosti, starosti, nádeje… Všetko sú to moje pocity, názory odrážajúce moje vnútro, doslova môj „život vo veršoch“ ako hovorí podtitul blogu a práve texty, poézia celkovo, je krásnym prostriedkom na posunutie týchto subjektívnych pocitov k ľuďom, ktorí si ich vysvetlia podľa seba a ktoré v nich – dúfam – niečo zanechajú a ukážu im cestu, ktorú hľadajú, prípadne dodajú potrebný pocit spolupatričnosti.
Čas venovaný písaniu sa presne zadefinovať nedá. Niekedy mám text hotový za pár minút, niekedy sa s ním trápim celé týždne, dokonca sú i prípady, kedy som text dokončila k spokojnosti až po troch rokoch:)
Dalším zajímavým článkem na tvém blogu je „Kedy a kde?!“ s přehledem míst a časů, kde na tebe mohou tví čtenáři narazit. Pochopil jsem správně, že se jedná o tvá literární čtení, kde prezentuješ svou tvorbu? Na co bys tam nalákala čtenáře tohoto blogu, především ty z řad slovenských blogerů?
Áno, jedná sa o autorské literárne čítania, ktoré organizujeme s mojím domovským Literárnym klubom POET alebo ich organizujú rôzni slovenskí autori individuálne, tiež sa jedná o príležitostné čítania na festivaloch, vernisážach, v knižniciach.. Priama konfrontácia čítajúceho autora so svojím čitateľom – resp. v danej chvíli poslucháčom – je vždy veľký zážitok aj pre autora samotného. Vidí, ako čitateľ/ poslucháč reaguje, ako sa tvári, u ktorej básne zbystrí pozornosť viac, u ktorej menej. Na druhej strane môže čitateľ nadobudnúť úplne novú rovinu vnímania danej básne, ak ju vidí reprodukovanú jej autorom, spozná sa s človekom, o ktorom zatiaľ vedel len skrz jeho verše. Navyše, súčasné autorské čítania už dávno nie sú len nudným recitovaním, je to komunikácia s divákmi cez naše slová. Je to vlastne taká malá „literárna show“ doplnená neraz i o hudobné čísla.
Ivana Drábová
Jak vypadá literární scéna u vás na Slovensku? Je těžké prorazit a vydat vlastní knížku?
Vydať knižku, samozrejme, ak máte nejakú tú súdnosť o kvalite vášho písania a talent, je jednoduché, preraziť je už vyšší level. Slovenský knižný trh sa v súčasnosti doslova topí v množstve mien nových autorov, niektorí vytŕčajú z radu, ostatní sa zlievajú do jedného celku. A presne o tom to je. Dnes už neplatí: „Kvalitu si ľudia nájdu sami“. Nenájdu. Alebo len v malom množstve prípadov. Ak chce dať autor o sebe vedieť, musí na tom doslova makať. Vydavateľ za jeho promo nie je zodpovedný. Autor by si mal budovať vzťah so svojimi čitateľmi, priblížiť sa im, zúčastňovať sa autorských čítaní vo vlastnom záujme. Mnohí začínajúci autori stroskotajú práve v tejto fáze, kedy si myslia, že kniha sa za nich bude predávať automaticky sama.
Čo sa týka poézie – je to veľmi úzky kruh. Ľudia čítajú poéziu veľmi málo. Mnohí si myslia, že keď otvoria básnickú zbierku, nájdu tam nezrozumiteľné a nudné verše, aké boli nútení učiť sa v školách. Ale nie je to tak! Literatúra sa neustále vyvíja a ide s dobou. Našou zbierkou básní Sólo pre 9 hlasov, ktorá vyšla vo vydavateľstve Ikar v tomto roku, a v ktorej debutujeme 9 autori, sme sa snažili o akúsi renesanciu poézie. Môžem povedať, že na slovenské pomery sa zámer zadaril pomerne slušne:)
Jsi mimo jiné autorkou několika písňových textů. Jak vznikají tvoje písňové texty? Píšeš slova na hudbu, nebo hudba vzniká až ke tvým textům?
Veľké množstvo textov mám už dopredu hotových, keďže píšem vždy, keď to potrebujem 🙂 Tieto viem posunúť interpretom na zhudobnenie, ale nerobí mi problém spraviť ani text do už hotovej hudby. Dokonca v prípade Mira Jaroša a jeho album Tráva musí rásť šlo o spoluprácu oboma formami.
U tebe na blogu jsem se dočetl, že jsi cílevědomý jedináček. Jak bys vyšla ze srovnání se svými vrstevníky? Byla jsi vždy oblíbenou „hvězdou třídy“, nebo se vrstevníků spíš straníš, protože si připadáš v porovnání s nimi vyspělejší?
🙂 Ak si spomeniem na základnú školu, hviezdou triedy určite nie. Skôr úplne pravý opak. S mojimi spolužiakmi som si až na pár výnimiek nikdy dobre nerozumela, akosi som mala vždy iné záujmy a názory ako oni a kamarátov starších aspoň o 5 rokov. Moje okolie mi často tipovalo viac rokov, než som naozaj mala. Ale rovesníkov som sa nikdy vyslovene nestránila, ako hovorím, nerozdeľujem ľudí podľa ničoho 🙂 Keď som prišla na strednú školu, veci sa trocha zmenili, nielenže sa postupne zotierali vekové rozdiely, ale predsa len človek prišiel do iného prostredia medzi prakticky hotových ľudí. Od okamžiku, kedy sa predralo na povrch, čo, ako a kde robím, som bola nanominovaná na každej školskej akcii, v redakcii školského časopisu a pod. Nesťažovala som si však a medzi spolužiakmi som sa nikdy nestretla s niečím takým ako závisť. Na stredoškolský kolektív budem mať vždy dobré spomienky, našla som si tam niektorých naozaj skvelých kamarátov.
Na svých fotkách působíš jako mladá suverénní hezká dívka. Myslíš, že je atraktivní vzhled výhodou, když se chce člověk prosadit na literárním poli? Máš už třeba nějaké fanoušky? 🙂
Ďakujem! 🙂 Som rada, ak to tak na ľudí pôsobí, ale či je vzhľad výhodou… Ťažko povedať, keďže pri čítaní knihy autora väčšinou nevidíte 🙂 Skôr som sa stretla s prípadmi, kedy sa ma ľudia na čítačkách pýtali, čo tam robím a po prehlásení: „Ja tu čítam poéziu“, boli mierne zaskočení. Skôr mám pocit, že na Slovensku stále prevláda pocit, že literatúru – poéziu o to viac – píšu len škaredé, zatrpknuté a opustené dievčatá, ktoré chodia staromódne oblečené a povinnou výbavou sú niekoľkonásobné dioptrie. Stále sa tu tak trocha posudzujú ľudia podľa vzhľadu a ak sa dievča o seba stará, absolútne sa s ním nezlučuje písanie kvalitnej poézie 🙂 Vidím to. Ale myslím, že sa mi ešte nestalo, že by na moju čítačku niekto prišiel len preto, ako vyzerám. Čo ma vlastne aj teší 🙂
Chcete se o zpovídané blogerce a jejím blogu dozvědět více? Navštivte její blog na adrese littlepoet.blog.cz

Publikoval Jakuta

Četla jsem, že žena dva roky po nástupu na rodičovskou, prožívá nejhlubší pád svého sebevědomí. Určitě to byl moudrý článek. O tom, co sebevědomí udělá během dalších přibývajících roků bez sociální masáže v zaměstnání, nepsali. Každopádně jsem se nestala nejlepší matkou na světě (ano, to jsem v plánu měla), zjistila jsem, že vařit-prát-oblékat-žít ekologicky nejde (to jsem aspoň zkoušela), nenaučila jsem se nový jazyk (to možná ještě zkusím), ani nazaložila firmu, nedodělala doktorát ani nezískala nový titul, nepohnula lokální ani světovou politikou, nezačala chovat včely... Zkrátka, že není nic, čím bych se tu blyštěla a jiskřil Jediné, co trénuji donekonečna je trpělivost, plánovací + slaďovací schopnosti a odvahu. Běhání a psaní blogu jsou dva úniky, které si držím chráněné jako výsostné vody jejího veličenstva. To je to, co mě spojuje s dobou bez dětí a co mi umožňuje vracet se pouze a jenom k sobě. Obé je zdrojem endorfinů. Kladný vliv běhu pociťuje zejména rodina - když se vrátí úplně jiná žena/máma. A když blogem potěším někoho z vás, bude to bezmezně těšit i mě. Jiné ambice nemám. Světlu vstříc!!

Zanechat odpověď

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

Logo WordPress.com

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Odhlásit /  Změnit )

Google photo

Komentujete pomocí vašeho Google účtu. Odhlásit /  Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Odhlásit /  Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Odhlásit /  Změnit )

Připojování k %s

%d blogerům se to líbí: